Martina Lukáča poznajú čitatelia nielen ako jedného z najaktívnejších členov redakcie Metalopolis, no i z jeho pôsobenia v kapele NOMENMORTIS. Ale skutočným dôvodom na tento rozhovor sa stalo vydanie knihy Monstronomicon, ktorú Martin napísal a sám si ju vydal. Skôr, ako prejdeme k veci, musím spomenúť aj to, že Martin Lukáč je nielen členom tohto portálu, ale aj mojim osobným priateľom. Neberte však tento rozhovor ako obyčajnú reklamu.

V týchto dňoch ti vyšla kniha Monstronomicon. O čo ide?

Dajme tomu, že ide o prvú knihu o (extrémnom) metale na Slovensku, v prvom rade o košickej scéne, ale má to presah na SK/CZ scénu a aj do svetového podzemia, lebo sme tu toho urobili dosť. A sú to tiež moje pamäti, hlavne na tému hudobných aktivít, ale nie len na tú, keďže metal u +/- normálneho zdravého človeka nemá čo byť jedinou náplňou života. Má to okolo 300 strán textu, 100-stranovú obrazovú prílohu so skoro 430 fotkami a môžem povedať, že to, čo som v tlačiarni prevzal, mi fakt urobilo radosť. 

Je to kniha v prvom rade o košickej scéne, je určená hlavne pre pamätníkov a ľudí motajúcich sa okolo košického hudobného diania, alebo by si ju odporučil aj ľuďom z opačnej strany Slovenska alebo z Čiech?

Košická scéna je základ, lenže tá scéna patrí do kontextu SK scény a má väzby aj na dianie ďalej, nie je to uzavretý svet „pre domácich“. Odhadujem, že knihu môže oceniť každý, kto tu na Slovensku a aj v Česku pôsobil/pôsobí – buď aktívne, alebo ako fanúšik – v tejto „podzemnej kultúre“. A je jedno, či má 40 (možno aj viac) a začal ešte za komoušov, alebo je to mladý „metalista internetového veku“ či podobný typ a chce vedieť, ako to bolo kedysi a ako to z môjho pohľadu vyzerá dnes. 

Ako a kedy si prišiel k nápadu dať dokopy túto knihu?

Nápad bol pôvodne kolektívnou ideou – niekoľko ľudí u nás, dajme tomu že veteránov scény, malo v jeseni 2010 pocit, že vzhľadom na to, čo sa u nás kedysi dialo a ešte to pokračuje, by bolo dobré konečne spísať históriu toho všetkého, scéna tu bola asi aj najväčšia na Slovensku, čo do kvality takisto silná, a aj tak sa na to pomaly zabúda, keďže sme boli tak ďaleko a takisto málokto v tom „vedel chodiť“, že „prominentmi“ sa stali iné spolky. Lokálny rámec tu doďaleka prerástol slušný počet kapiel, tak prečo o tom neurobiť záznam. Súhlasil som, že je to dobrý nápad a treba niečo robiť. Spísal som osnovu, nejaké záchytné body, rámec tém a kapely, poslal nadšencom atď. Nakoniec tak nejako skutek utek, napísal som naše veci a inak asi nikto nemal čas. Ja som ho na prelome zimy a jari 2011 mal priveľa, išlo mi to na nervy, tak som to do PC narúbal zo svojho pohľadu.

Ako dlho si zbieral materiály a ako dlho si knihu písal?

Materiál v knihe vznikal od 70. rokov, predsa len sú to memoáre (smiech). A tá z hudobného hľadiska zásadná časť tak od polovice 80. rokov. 90 % knihy som napísal za cca 2 mesiace, ten zvyšok som doplnil, aktualizoval alebo prepísal počas minulého roku do leta. Dá sa povedať, že potom, ako som na ňu v pôvodnej verzii nezohnal vydavateľa, mala čas tak dva roky dozrieť a „vyčistiť sa“, nepotrebné som vyhodil, potrebné doplnil. Fotomateriály som dal dokopy počas tej doby, prílohy som zostavil pred sadzbou a počas nej. A ešte nejaký ten doslov a tieto veci, samozrejme bolo treba vychytať aj nejaké chyby, faktické aj preklepy. Dokonalé to nie je ani teraz, ani to dokonalé byť  nemá, nejde o vedeckú literatúru, len sa z tlupy spoločensky podozrivých typov stali literárni hrdinovia (smiech).

V knihe opisuješ aj mnohé humorné situácie, ktorých hrdinovia sa možno dnes aj hanbia za to, čo v tých časoch vystrojili. Nehnevá sa niekto z nich, že si o nich písal?

Mám pocit, že sú to normálne srandovné historky a situácie, aké sa stanú každému, nešetril som ani seba a myslím si, že som sa vyhol nejakým nedôstojnostiam, dosť by ma prekvapilo, ak by sa niekto cítil znevážený, je to celé bez vulgárnych detailov, nič „šokujúceho“ či špinavého alebo slizkého, proste čitateľom SK literárneho mainstreamu a „slovenskej intelektuálskej obci“ nepredajné.

Teraz keď je kniha už von, nenapadlo ťa, že si tam ešte niečo mohol doplniť?

Chcel som tam veci, ktoré by boli zaujímavé, o niečom, prípadne zábavné, a bez rýpania sa v detailoch. A veci, ktoré z rôznych dôvodov pokladám za zásadné. Dalo by sa rozpísať aj na dvakrát toľko strán, zaujímavý či zábavný materiál by bol, ale kto by to čítal a hlavne vyvalil chechtáky za vyše kilovú knihu.

Všetko, čo je v knihe, si si pamätal, alebo si čerpal aj z iných zdrojov?

Väčšinu toho všetkého som nosil v hlave, čudujú sa tomu pamätníci a čudujem sa tomu sám, na druhej strane pamäť ma živí tiež, a popri vážnejších či dôležitejších informáciách sa už nejako zmestia aj tieto. Zvyšok je z časopisov, fanzinov, internetu a podobne.

Napísať knihu je jedna vec, ale vydať druhá. Ako sa ti darilo v roli vydavateľa?

Bolo to riziko, v prvom rade som vôbec nevedel do čoho idem, bolo mi ale jasné, že ak to nevydám sám, nebude to. „Veľkým“ vydavateľstvám som pred pár rokmi nestál za odpoveď, čomu sa nečudujem, téma neatraktívna, smrdí prúsermi, hudobná ani iná celebrita tiež nie som a ešte k tomu ide o text pre neveľkú cieľovú skupinu. Menší vydavatelia by do toho išli, ak by slovenský vydavateľský biznis nebol už vyše roka paralyzovaný tak, že som o zásadnú časť zákaziek prišiel ja sám, alebo im to nakoniec pripadalo ako priveľké riziko, čomu sa tiež nečudujem. A ponuky „výborná vec, daj mi 3000 eur a ja to rád vydám“, mi pripadali fakt neatraktívne, ak by som aj tie prachy mal, dal by som ich na iné veci. Takže som v prvom rade prestal vidieť cestu cez „oficiálnu kultúru“, v druhom rade som si zistil potrebné finančné vstupy – tu ma najlepšie navigoval Pišta z Čadu, za čo mu ďakujem – a povedal som si, že zistím možný záujem a tie peniaze skúsim zohnať. Kniha je od 3. februára na svete, takže zrejme sa niečo podarilo.

Hovoríš o tom, že slovenský knižný trh je paralyzovaný, čo konkrétne máš na mysli? A ako to súvisí s tým, že si ty prišiel o zákazky?

Kľakla knižná distribúcia, menšie vydavateľstvá napr. ostali bez kníh a peňazí za ne. Viem o tom toľko, že je za tým jedna z finančných skupín, ktoré tu bábky vodia za šnúrky. Podrobnosti vedia zainteresovanejší, ja nie som vydavateľ, iba taký jednorazový partizán a info mám od ľudí z vydavateľstiev, s ktorými som v lepších časoch spolupracoval. Mne táto situácia odpílila väčšinu zákaziek, keďže ma živili hlavne preklady kníh z češtiny a angličtiny a k tomu pomimo nejaké korektúry a preklady. Teraz je len to „pomimo“, a vzhľadom na to, ako sa tu u nás vo všeobecnosti kašle na jazykovú aj odbornú úroveň čohokoľvek publikovaného, je to načisto o hubu.

Dobre, vráťme s k „Monstronomiconu“. Dopočul som sa, že nejaká tlačiareň ho odmietla vytlačiť?

To sa stalo v polovici decembra 2014, v nedeľu o polnoci som im poslal komplet .pdf, keďže som s nimi bol predbežne dohodnutý. Ráno som našiel e-mail „ľutujeme, ale zákazku musíme odmietnuť, obsah knihy je pre nás neakceptovateľný“. To som nečakal, obálku predsa videli už predtým, takže im snáď bolo jasné, že to nebude, čo ja viem, kostolný spevník, a aj by som chcel vidieť človeka, ktorý za nejakých sedem hodín prečíta a vyhodnotí 300-stranový text, ale čert to ber. Asi na tri dni mi vyrobili stresy, ale každý je nahraditeľný, dokonca aj v tejto cenovej úrovni, našla sa tlačiareň tu neďaleko a „záložná“ v Prahe, takže žiadna škoda. To, že mi v deň, keď som si išiel po knihy, pár hodín predtým zomrel otec, bola výrazne prekérnejšia situácia, ale človek zvládne veľmi drsné veci, pokiaľ nemôže inak. Inak je mi to veľmi ľúto, fakt radšej mohol vyzdravieť aspoň tak, aby sa ešte nejaký čas tešil zo života. Čo už, budík nezazvoní, zostane to takto.

Pred vydaním knihy si spustil predobjednávkový systém a hľadal si aj sponzorov. Koľko ľudí si knihu objednalo dopredu a zohnal si aj nejakých sponzorov?

Nemyslím si, že sú potrebné nejaké konkrétne čísla, ale na cca 60 % potiahli predplatitelia a na 40 % sponzori, ešte raz všetkým ďakujem, že v tú vec uverili.

Máš ešte nejaké voľné kusy na predaj?

Mierna väčšina celého nákladu je preč, ale záujemcovia zatiaľ nemusia prepadať depresii z toho, že knihu nezoženú. Aj keď mám pocit, že koniec tohto „nádherného dobrodružstva“ (zlomyseľný smiech) nie je nejako ďaleko.

Myslíš, že nehrozí prípadná dotlač knihy?

Človek nemá blbo snívať. A bez ďalších 250 predplatiteľov nemá cenu o tom rozmýšľať.

Predpokladám, že väčšina nákladu skončí na východnom Slovensku, objednali si knihu aj ľudia z väčšej diaľky?

Väčšina zásielok ide mimo Východu, záujem je po celom Slovensku. Pokiaľ ide o Východ, polovicu robia Košice. Záujem je v ČR, tam sú ale také nemravné poplatky za prevod a poštu, že kto to nestihol u Obscene, Support Underground a Lavadome, má zatiaľ smolu. Objednávky boli vybavené do Írska, Anglicka, Poľska a Rakúska, najďalej to zatiaľ odišlo do Mexika, kamoš si tam veľa neprečíta, ale patrí mu to. A jeden kus Dejanovi (Darzamadicus Recs.) do Macedónska, zaslúži si mať ho. Zo dvaja ľudia prejavili záujem v Austrálii, poslať sa to dá, ale za poštu je viac ako za knihu.

Na koho sa majú možní záujemcovia o knihu obrátiť? Je kniha niekde v distribúcii, alebo ju posielaš na objednávku ty sám?

Väčšinu mám ja, info je na Facebookovom profile, prípadne ma kontaktovať môžu na nomenmortis@hotmail.com. V Košiciach je to ešte v Ivan Tatoo, Music Centre, v Collosseu a v Cassbare. Oficiálnu distribúciu s jej maržami a papiermi neriešim, ja to na tú poštu rád odnosím, taxel je tu za tri éčka.

Plánuješ ešte v budúcnosti nejaké pokračovanie, alebo doplnenie?

Nie je veľmi múdre mávať nejakými plánmi, ale téma nie je vyčerpaná, tieto veci sa hrali po celom Slovensku. A nejaká chuť písať závisí aj od záujmu o tento typ spisby. Navyše viem o výbornom, nie až takom rozsiahlom kuse literatúry, tiež od nás, ktorý by som chcel vidieť na papieri z tlačiarne, a rád priložím ruku k dielu. Kto má doma Monstronomicon, asi už vie, o čom je reč.

Konkrétnejší nebudeš? Predsa len, väčšina našich čitateľov knihu ešte určite nečítala.

Je to tiež o metale, o košickom slnku, vetre, prachu a blate, a napísal to človek, ktorý má prežité, prečítané a písanie mu ide výborne. Nebude to taká bichla ako Monstronomicon, ale divočina ako sa patrí. A srandy kopec, testované napr. na mojej sestre, na metal dokonale kašle, ale Please No Disco Tonight ju baví mimoriadne.